Výskumníci z Harvardu nedávno spochybnili ekonomickú udržateľnosť zelenej vodíky, paliva, ktoré sa často považuje za kľúčové pre dosiahnutie nízkouhlíkovej budúcnosti. Podľa novej štúdie profesora environmentálnej vedy a inžinierstva na Harvardovej univerzite Daniela Schraga a postdoktorandskej výskumníčky Roxany Shafiee, publikovanej v Joule 8. októbra 2024, náklady spojené so zelenou vodíkovou energiou — konkrétne jej skladovaním a distribúciou — ostávajú prohibítivne vysoké. To vyvracia predstavu, že zelená vodíková energia sa čoskoro stane konkurenčnou alternatívou fosílnych palív.
Prečo je zelená vodíková energia taká drahá?
Aj keď sa očakáva, že výrobné náklady na zelenú vodíkovú energiu klesnú so zlepšovaním ekonomiky rozsahu, štúdia poukazuje na kritický problém, ktorý sa často prehliada: vysoké náklady na skladovanie a distribúciu. Vodík je notoricky obtiažne skladovateľná a prepravná látka kvôli svojej nízkej hustote a tendencii uniknúť. Infrastruktúra potrebná na bezpečné zaobchádzanie s vodíkom zvyšuje celkové náklady, čím ho robí menej konkurencieschopným ako iné riešenia na dekarbonizáciu, ako je priame zachytávanie oxidu uhličitého z ovzdušia.
Výskum Schraga a Shafieeho zistil, že napriek nádejám na nižšie výrobné náklady, celkový dodávateľský reťazec zelenej vodíkovej energie udrží náklady na znižovanie uhlíka medzi 500 a 1 250 dolármi za tonu CO₂, v závislosti od sektora. To je výrazne drahšie ako mnohé iné technológie na znižovanie uhlíka. V niektorých sektoroch, ako je výroba amoniaku, kde sa už vodík používa, môže zelená vodíková energia ponúknuť určité výhody. Ale pre širšie aplikácie, najmä v doprave a ťažkom priemysle, zostáva ekonomicky neudržateľná.
Kontroverzie a kritika
Zástancovia zelenej vodíky tvrdia, že ako technológie napredujú, inovácia v skladovaní môže znížiť náklady. Avšak Schrag a Shafiee varujú, že skladovanie a distribúcia vodíka sú už dobre vyvinuté technológie s malým priestorom na zlepšenie efektívnosti, aké vidíme pri technológiách obnoviteľnej energie, ako sú solárne a veterné elektrárne. Práca naznačuje, že potenciál zelenej vodíky v dekarbonizácii bol prehnane ocenený, čo môže čeliť odporu zo strany priemyslu a vlád, ktoré majú na vodíku veľké investície.
Navyše niektorí tvrdia, že inovácia a investície do infraštruktúry vodíka by mohli odomknúť úspory nákladov, ako to bolo vidieť pri rýchlom pokroku v oblasti obnoviteľnej energie. Avšak tím z Harvardu zdôrazňuje potrebu širších stratégií, ktoré sa nespoliehajú výlučne na vodík na dekarbonizáciu sektorov, ako je ťažký priemysel a doprava.
Pozitívne aspekty a budúca perspektíva
Napriek týmto nákladovým výzvam si zelená vodíková energia stále udržuje potenciál, najmä pre sektory, ktoré je ťažké dekarbonizovať elektrifikáciou, ako je ťažká doprava a výroba ocele. Jej schopnosť uchovávať prebytočnú obnoviteľnú energiu, potenciálne pôsobiac ako záloha počas období nízkej produkcie obnoviteľnej energie, ju robí cenným hráčom v budúcej energetickej krajine.
Inovácie v technológiach skladovania a distribúcie vodíka by mohli postupom času znížiť náklady, ale kým sa to nestane, veľká životaschopnosť zelenej vodíka zostáva otázna. Autori štúdie odporúčajú pokračovať v investovaní do rôznych technológií obnoviteľnej energie namiesto sústredenia sa výlučne na zelenú vodíkovú energiu.
Odporúčané odkazy na ďalšie skúmanie:
- Zelená vodíková energia a jej úloha v dekarbonizácii
- Kompletná štúdia Harvardu o nákladoch na zelenú vodíkovú energiu
- Ako sa zelená vodíková energia porovnáva s inými technológiami na znižovanie uhlíka
Na záver, aj keď zelená vodíková energia je vzrušujúcim perspektívou v boji proti zmene klímy, jej súčasné ekonomické prekážky znamenajú, že nemusí byť univerzálnym riešením, aké mnohí dúfali. Diverzifikácia investícií do rôznych technológií bude kľúčom k vybudovaniu udržateľnej, nízkouhlíkovej budúcnosti.